Vážení spoluobčania,

stretávame sa tu pri pamätníku obetiam II. svetovej vojny. Práve v dnešných dňoch si pripomíname hrôzy vojny, ktorá hlboko zasiahla do bežného života každého jedného človeka. Je nemožné obyčajnými slovami opísať toto množstvo ľudských tragédií a utrpenia, ktoré sa postupom času stáva čoraz vzdialenejším pre mladú generáciu, ktorá vďaka Bohu vojnové šialenstvo nikdy nezažila a, pevne verím, ani nezažije.

Aj našu obec postihli hrôzy vojny. Začiatkom vojny bolo napadnutie Poľska  1.9.1939. Zázrivá spočiatku vojny dlhší čas žila radosťou z novovzniknutého Slovenského štátu. Ak si uvedomíme, že  v Zázrivej v týchto časoch bolo okolo 7 rozhlasových prijímačov na baterky, a to na  fare u notára a u niektorých učiteľov a pár spoluobčanov, šírenie správ o vojne bolo veľmi nedostatočné. V posledných augustových dňoch boli aj občania Zázrivej svedkami presunu vojenských oddielov vojenskej brannej moci  po osi Žilina – Párnica – Horná Orava. V tomto období, na jeseň roku 1939, začali prichádzať prvé povolávacie rozkazy aj obyvateľom Zázrivej. Niekoľko mladých ľudí odišlo na práce do Nemecka. Dá sa povedať, že túto fázu vojny naša obec prežila bez väčších ťažkostí nakoľko v tomto období sme bojovali po boku nemeckej armády. Po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom (22.6.1941) začali prichádzať ďalšie povolávacie rozkazy, tento raz aj záložníkom občanom Zázrivej, aby zasiahli do bojov  pri obsadzovaní Ukrajiny.

Neskôr po demobilizácii sa povolaný záložníci vrátili a priniesli správy, ako to na  fronte vyzerá. Z vtedajších vojakov  spomenieme aspoň pár mien vojakov, ktorí slúžili  v rýchlej divízi na východnom fronte v 2. zaisťovacej divízii na Ukrajine a v Bielorusku. Boli to Ján Janký z Plešivej, Ondrej Plančo z Ústredia. Niektorí padli do zajatia a neskôr bojovali v zväzku  prvého Československého armádneho zboru. Medzi nimi boli Adam Štyrák  z Ráztok, Ján Mahút, Ján Žák, z Ústredia, Adam Taraba z Končitej bol ranený v boji na Dukle, Ondrej Vojvoda z Kozínskej, Ján Macek z Doliny, Jozef  Nezník z Ústredia padol v boji na Dukle, Michal Gašo z Havranej padol v boji na Dukle, Adam Jurčík z Plešivej, Pavol Kralčák z Plešivej, Ján Karcol Pohánka z Petrovej, Ondrej Kuma z Kozínskej padol na Ukrajine, Jozef Žubor z Bielej, Jozef Bela z Havranej. Doma v Zázrivej nahradil starostu vládny komisár, bol zavedený prísny prídelový systém, odovzdávali potraviny a šatstvo na front. Život bežal ďalej s občasnými smutnými správami z fronty.

Prišiel rok 1944 a mnohých občanov postihol povinný vojenský odvod koní na front. Mnohí Zázrivci sa museli rozlúčiť so svojimi pomocníkmi na gazdovstvách. V tomto období už začali prichádzať správy aj do Zázrivej, že sa niečo deje. Správa o vypuknutí Slovenského národného povstania sa rýchlo dostala aj do Zázrivej. Postupne na území našej obce začali operovať tri partizánske oddiely.

Partizánsky oddiel Vpred pod velením  podplukovníka Morskoja-Osipova mal  štáb v drevenici Jána Kazára. Partizánsky oddiel Signál pod Velením podplukovníka Šarova, štáb sídlil v drevenici u vdovy Márie Babišovej. Partizánsky oddiel Ľvovci pod velením majora Igora, štáb sídlil pri  Dubovských lúkach v Dreveniciach  Jána a Ondreja Karcola z Čerťaže, neskôr vypálených  Nemcami.

Nemci prišli znova do Zázrivej 2.11 1944 a už 2.11.1944 na výstrahu vypálili drevenice a hospodárske budovy na Balkáne v Plešivej. Do zajatia odvliekli 19 ročného Jána Babiša, ktorý sa už nikdy nevrátil. Treba povedať že rok 1944 bol pre Zázrivú asi najťažším vojnovým rokom. Postupne sa začali vytvárať rôzne skupiny, ktoré rabovali obec a okrádali spoluobčanov. Na jar roku 1945 už bolo cítiť blížiaci sa koniec vojny. Nemci ustupovali aj cez našu obec. Obec Zázrivá bola oslobodená zo 4. na 5. apríla 1945 postupujúcou sovietskou armádou. Definitívnym koncom hrôz vojny je 8. máj 1945, ktorý si uctievame ako Deň víťazstva nad fašizmom. Toto je len veľmi stručné zhrnutie hrôz, ktoré priniesla druhá svetová vojna do našej obce, ale rany na celom svete boli strašné.

Vážený spoluobčania,

sme generácia, ktorá mala šťastie a nemusela tieto hrôzy vojny zažiť. Určite sa zhodneme na tom, že chceme mať to šťastie aj naďalej a že chceme žiť v mieri a pokoji. Preto si dnes s úctou a vďakou pripomíname 70. výročie konca utrpenia II. svetovej vojny. Pripomíname si to aj preto, aby sme mali vždy napamäti, že obete, ktoré priniesli naši otcovia, neboli nadarmo.

1 2 ►